„Dobrí“ a „zlí“ bachari

Bratislava, 11.1.2021. Dnes sa o práci bacharov hovorí pomerne dosť – predovšetkým v súvislosti so smrťou bývalého policajného prezidenta Lučanského. Existuje veľmi silné podozrenie, že bol zavraždený za asistencie bacharov v prešovskej väznici, alebo bachari pri jeho vražde asistovali. Aká je pravda – nevieme. Jedna vec, ktorá je takmer istá je to, že zomrel v dôsledku zranení, ktoré vznikli za okolností, pri ktorých bachari boli prítomní.

A tu je ten problém. My to momentálne nevieme, takže medzi bacharmi existuje niečo, ako služobné tajomstvo. Bachar, ktorý by sa priznal komukoľvek s tým, že Lučanského zavraždil alebo dal zavraždiť by musel byť blázon. Podpísal by si rozsudok na veľmi dlhý trest. Takže tam nehľadajme možnú odpoveď na našu otázku. Okrem toho vieme, že žiaden bachar by si netrúfol Lučanského  (asi pravdepodobne ani žiadneho iného väzňa) len tak bez ničoho zraniť tak, že ten zomrie. Bachari sú pragmatici. Pracujú preto, aby mali v prvom rade výhody a potom zase len výhody. Neuverím nikomu na svete, že sa mu môže práca dozorcu vo väznici páčiť. Také niečo proste nie je možné.

Lenže Lučanský zomrel a bol zavraždený. Ťažko predpokladať, že by sa tak stalo bez asistencie dozorcov – bacharov. Inak by sme museli aj uveriť tomu, že vo väzení si môže každý robiť, čo chce a bachari o tom vôbec ani netušia. Opak je pravdou.

Medzi bacharmi a väzňami vznikne po nejakom čase určitá symbióza. Bachar môže väzňovi jeho život spríjemniť, ale aj poriadne skomplikovať. Obidve strany sú si toho vedomé a preto aj hľadajú nejaký „modus vivendi“. Na strane bachara je to možnosť väzňovi čokoľvek zohnať a to má takmer neobmedzené možnosti. Mobilný telefón, cigarety, medikamenty, drogy a kto vie, čo všetko ešte. Aj toto sa čiastočne mení s dobou. Základ zostáva však rovnaký. Tie možnosti bachar má.

Na strane väzňa sú len peniaze. To je jediné, čo bachara zaujíma. On je obchodník a univerzálnym platidlom môžu byť len peniaze. Chudobný väzeň si veľa výhod nekúpi. Môže si ich odpracovať, ale práca bola v tomto svete vždy len tou poslednou možnosťou, ako získať peniaze.

Každý jeden bachar veľmi dobre vie, akých „prominentných“ väzňov má k dispozícii. O týchto väzňov je boj. A všetci vedia, kde sú, koľko platia a aj to, čo na nich platí.

Na druhej strane je tu aj iná vec. Bachari vzájomne o svojich aktivitách vedia. Teda – určite nie o drobnostiach, ale povedal by som – tak globálne. Určite nie je možné čakať, že nejaký bachar vo výslužbe, či v činnej službe bude vypisovať, ako sa v práci obohacujú, či ako fungujú väznice. Dokonca o tom nepíšu ani väzni. Je to všetko tak nejako uzavretý svet a všetko by malo zostať za bránami väznice. Je to nepísané pravidlo, ale práve toto sa veľmi striktne dodržiava. Je to niečo podobné, ako to, že jeden vyšetrovateľ nebude „rozprávať“ na druhého. A je úplne jedno, či sa momentálne vzájomne znášajú, alebo nie. To sa proste nehovorí.

Lenže teraz je reč o vražde a to o vražde prominentného väzňa a ešte k tomu aj politicky exponovanej osobnosti. Verejnosť (pravdu povediac – iba časť verejnosti) hľadá pravdu. Ľudia vedia, že sa niečo stalo a to „niečo“ bolo oveľa viac, ako len bežná mimoriadna udalosť. Vedia o tom aj bachari. Asi nie úplne všetci, ale povedal by som – takmer všetci.

Pokiaľ sa pravda o mimoriadnej udalosti v prešovskej väznici nedostane von – nikdy nebude možné o bacharoch povedať, že si „plnia svoje úlohy a nie všetci sú zlí“. Aj keď to čiastočne je pravda. Lebo existuje minimálne niekoľko z nich a ... ako poznám našich ľudí, tak ich bude dosť veľa takých, čo presne vedia, čo sa stalo. Ich povinnosť je dostať informáciu von a to veľmi presným a dôveryhodným spôsobom. Samozrejme, že anonymne. Inak by som nedával dotyčnému ani celý zvyšný deň života.

Ja som presvedčený, že existujú aj audiovizuálne záznamy toho, čo sa stalo. Či už Lučanského zabili bachari, alebo niekto iný, koho tým poverili. To je v princípe to isté.

A tu nejde o služobné tajomstvo, ale tu ide o základný kameň dôvery vo väzenský systém. Ak to bachari nechápu, tak sú odsúdeniahodní zločinci a to bez ohľadu na to, aký mám ja postoj ku osobe Lučanského. Je mi úplne jedno, či to bol Lučanský, či len nejaký iný väzeň. Toto je dosť principiálna vec.

A prvý, kto využije celú situáciu je pochopiteľne súčasný slobodomurársky boľševický režim. Lebo ten sa práve potrebuje obhájiť a vysvetliť zmysel svojej existencie. A zároveň dokázať, že „sa nič nestalo“.