Bitka na Kosovom poli

0 28. jún 2018, Martin Hurbanič/ dobrodruh.sk
28. jún 2018
Martin Hurbanič/ dobrodruh.sk
Bitka na Kosovom poli sa odohrala pred 629 rokmi.
Rovina medzi Vučitrnom a Prištinou v dnešnom Kosove sa s príchodom každej jari odieva do svojho tradičného krvavočerveného šatu. Kam oko dohliadne, je krajina posiata zvláštnym druhom divorastúcich pivoniek, nazývaných kosovski božur. Podľa tradície tieto kvety vyrastajú z krvi bojovníkov, ktorí pred viac ako šesťsto rokmi položili životy v bitke, ktorá sa časom stala legendou…
Pamätník na mieste bitky

Dňa 15. júna 1389 sa na Kosovom poli rozhodovalo o osude stredovekého Balkánu. Proti sebe tu stála koalícia srbských kniežat pod vedením Lazara, vládcu moravského Srbska, a turecké vojsko na čele so sultánom Muradom I. Ešte pár desiatok rokov predtým takmer nikto v Európe nevedel o malom, no čoraz rozpínavejšom emiráte osmanských Turkov. Teraz ich armáda, oveľa početnejšia a zocelenejšia takmer nepretržitou sériou víťazstiev, stála v samom srdci stredovekého Srbska. Nastávajúci boj so silným súperom neveštil pre Lazara a jeho spolubojovníkov nič dobré.

Pod zelenou zástavou proroka

V 14. storočí by sa na Balkáne sotva našiel niekto, kto by mohol aspoň pribrzdiť valiaci sa kolos disciplinovaných a na všetko odhodlaných tureckých vojsk. Niekdajšia dominantná mocnosť na polostrove, srbský štát, sa po smrti cára Štefana Dušana roku 1355 rýchlo rozpadala na množstvo nezávislých kniežatstiev. Byzantská ríša bola oslabená sériou občianskych vojen a uzurpácií a jej cisári ovládali už len malé územie v blízkosti hlavného mesta Konštantínopol. Po smrti cára Ivana Alexandra (1331 — 1371) sa na tri časti rozpadlo aj Bulharsko, takže ani ono už nemohlo predstavovať pre Turkov vážnejšiu hrozbu. Vnútorný rozvrat, nestabilita, permanentné konflikty, trvalá vzájomná nedôvera v kresťanských štátoch, to všetko uľahčovalo postup tureckých vojsk na Balkáne. Byzantskí cisári oddávna využívali Turkov ako nájomné, žoldnierske oddiely. V rokoch 1342 — 1354 prebiehala medzi byzantským cisárom Jánom V. Palaiologom a Jánom Kantakuzenom občianska vojna. V priebehu nej Kantakuzen rozohral s Turkami nebezpečnú hru — povýšil ich na svojich hlavných spojencov a umožnil im vstúpiť na Balkán. Už v roku 1354 sa do ich moci dostala pevnosť Galiopol (dnes Gelibolu v Turecku), čím si Turci vytvorili predpolie na následnú expanziu do západných častí polostrova. Ohrozené bolo predovšetkým územie Macedónska, kde po rozpade Srbskej ríše vládol kráľ Vukašin a jeho brat despota Uglješa. Obaja súrodenci usúdili, že najlepšia obrana je útok, a po polročnej príprave sa rozhodli Turkov prekvapiť na ich vlastnom území. Roku 1371 sa pri obci Črnomen, ležiacej pri rieke Marici, odohrala neľútostná bitka, v ktorej zahynulo takmer celé srbské vojsko aj obaja bratia. Moc osmanských Turkov sa posunula hlboko do vnútrozemia Macedónska. Jednu jeho časť Turci okupovali priamo a druhú prenechali synovi kráľa Vukašina Markovi. Závažným dôsledkom marickej bitky bol fakt, že tureckú nadvládu v podobe vazalskej závislosti museli uznať aj Byzancia a Bulharsko.

Lazar kontra Murad I.

Knieža Lazar, pán moravského Srbska, sa na rozhodujúce stretnutie s Turkami dlhodobo pripravoval. Keďže od západných štátov sa vojenská pomoc nedala očakávať, musel sa spoľahnúť len na svojich srbských spojencov, spriaznených dynastickými zväzkami. Jedným z nich bol vládca Kosova Vuk Brankovič, nešťastná postava, ktorej neskôr ľudová tradícia prisúdila zápornú úlohu. Spolu s ním sa na bojové pole dostavili aj oddiely z Bosny pod vedením Vlatka Vukoviča, ktoré poslal tamojší vládca Tvrdko. Je pravdepodobné, že ako Lazarovi spojenci sa na bitke zúčastnili aj menšie oddiely Chorvátov a kresťanských Albáncov. Celkový počet mužov, ktorých mal Lazar k dispozícii, sa odhaduje na 25 — 30 tisíc. Srbské vojsko však nemalo jednotné velenie, neexistovala v ňom súčinnosť medzi jednotlivými oddielmi, každý z feudálnych pánov bojoval takpovediac na vlastnú päsť. Naproti tomu na čele tureckého vojska stál autokratický sultán, s nepomerne väčšou právomocou, akú mal Lazár, ktorý sa mohol pokladať iba za prvého medzi rovnými. Muradove oddiely prevyšovali armádu kresťanov disciplinovanosťou i početnosťou. Tvorila ich jazda, ktorá sa skladala z osobnej gardy sultána, tureckých feudálov — sipahiov, a ľahkých oddielov — akindžiov. Pechotu tvorili kopijníci a predovšetkým obávaní janičiari, elitné jednotky, ktoré sa zoskupovali z odvedených kresťanských chlapcov obrátených na islam. Okrem pravidelného tureckého vojska sa proti Srbom postavili aj pomocné oddiely kresťanských spojencov vrátane niektorých srbských feudálov. Celkový počet týchto vojakov nebol zanedbateľný, predpokladá sa, že na bojové pole ich dorazilo okolo 8-tísíc. V tejto súvislosti ostáva iróniou osudu, že v bitke, ktorá rozhodla o osude srbskej štátnosti, bojovali ako spojenci sultána aj mnohí Srbi. Treba si však uvedomiť, že v stredoveku etnicita nezohrávala takú dôležitú úlohu ako dnes. Vzťah kresťanských spojencov k sultánovi bol určovaný záväzkami, ktoré vyplývali z ich vazalského postavenia. Osmanskí Turci počas expanzie na Balkán získané územia často neovládali priamo, ale prenechávali ich dovtedajším vládcom, ktorí si navyše mohli ponechať aj svoju kresťanskú vieru. Výmenou za to Turci požadovali lojalitu spojenú s aktívnou účasťou vo vojnových konfliktoch, nech by prebiehali kdekoľvek a proti komukoľvek. Dejiny dobýjania Balkánu Turkami tak nie sú len dejinami zápasu kresťanstva a islamu, ale aj dejinami bojov kresťanov proti kresťanom, neraz príslušníkov jedného etnika rozdeleného oboma stranami bojového poľa.

Nadišiel deň svätého Víta /Vidov dan/ 

V utorok 15. júna 1389, na deň svätého Víta, sa v ranných hodinách zoradili obe armády na boj. Na ľavom brehu rieky Labe sa rozložili Srbi, ich ľavé krídlo tvorili oddiely Vlatka Vukoviča, stred zaujal Lazar a pravé krídlo Vuk Brankovič. Náprotivnú stranu poľa obsadili osmanské vojská. Ich úderné jednotky, pozostávajúce z janičiarov a jazdeckej gardy, sa zhromaždili v strede pod velením sultána Murada. Pravé a ľavé krídlo tvorili oddiely vedené sultánovými synmi Bajazidom a Jakubom. Dnes nikto nedokáže s určitosťou povedať, koľko hodín bitka trvala a aký mala priebeh. Pramene, ktoré by mali dať na túto otázku odpoveď, sú nejednoznačné, ba dokonca protichodné. Výpovede kronikárov a letopiscov sa líšia podľa náboženského zaradenia a štátnej príslušnosti autora, najautentickejšie z nich charakterizuje stručnosť, neskoršie zasa obsiahlosť a sklony k drobnokresbe udalostí, ktoré nemožno spätne overiť. Nad historickým faktom definitívne prevládol mýtus a legenda… Podľa názoru väčšiny historikov bitka sa začala útokom srbského pravého krídla na čele s Vukom Brankovičom proti ľavému, Jakubovmu krídlu, pozostávajúcemu z ázijského kontingentu osmanských vojsk. Je možné, že srbskej ťažkej jazde sa vskutku podarilo ochromiť a zničiť väčšinu predsunutých tureckých strelcov a kopijníkov. Na druhej strane, Srbi zrejme nedokázali vyradiť z boja jazdu, ktorá stála v druhom slede ľavého krídla. Hlavný nápor stredu a pravého krídla Turkov sa postupne sústredil na stred srbských šíkov v čele s Lazarom. Výsledok tohto útoku je však opäť nejasný. Nedá sa zistiť, či sa hlavným tureckým silám podarilo zničiť podstatnú časť Lazárových oddielov a dosiahnuť jednoznačné víťazstvo. Bitka sa mohla končiť stiahnutím sa oboch vojsk z miesta stretnutia. V každom prípade je však isté, že na bojisku ostalo nespočetné množstvo mŕtvych na každej strane, čo potvrdzujú tak srbské, ako aj turecké pramene.

Hrdina Miloš Obilič 

Osemnásť kilometrov južne od Vučitrna sa týči už z diaľky dobre viditeľný monument — Muradova turba. Táto malá mešita bez minaretu tu nie je postavená náhodou. Stala sa totiž pamätníkom pripomínajúcim miesto sultánovej smrti a hrobkou, v ktorej sú uložené jeho vnútornosti. Samotné Muradovo telo osmanskí Turci odviezli po boji so sebou a pochovali ho vo vtedajšom hlavnom meste emirátu Burse v Malej Ázii. Niekoľko kilometrov južnejšie od miesta posledného odpočinku tureckého vládcu sa nachádza skvost srbského stredovekého umenia — kláštor Ravanica. V roku 1989 sa jeho múry stali svedkom pompéznej ceremónie. Po dlhých rokoch sa sem vrátili telesné pozostatky druhého aktéra kosovskej bitky — kniežaťa Lazara. Kosovo pole sa teda pre Murada i Lazara stalo miestom, kde si na nich počíhala smrť — avšak kedy a za akých okolností, ostáva záhadou. Najmä v prípade sultána Murada sa záhada stáva takmer neriešiteľným rébusom: zahynul pred bitkou, počas nej, alebo až po jej skončení? Prvým významným svedectvom o tejto udalosti sa stal list florentských mešťanov adresovaný bosnianskemu bánovi Tvrdkovi, v ktorom sa píše: „Nech sú blahoslavení i tí dvanásti šľachtici – družina, ktorá sa prebila oddielmi nepriateľských jazdcov, mečmi si prekliesnila cestu a v najtuhšom trysku prenikla až k sultánovmu stanu… Nech je nad všetkých blahoslavený i onen junák, ktorý usmrtil vojvodcu takého veľkého vojska mečom, smelo mu vrazeným pod hrdlo a do slabín.” Tento muž, ktorý zavraždil sultána, vzal na seba aureolu mučeníka a spolu s kniežaťom Lazárom vystúpil na najvyšší vrchol nebeského panteónu srbských hrdinov. V liste sa však jeho meno neuvádza. Ale už o pár desiatok rokov v spise zaznamenávajúcom život a činy Lazarovho syna Štefana Lazareviča vystupuje neznámy z anonymity. Volal sa Miloš, pričom k jeho menu neskôr ďalšie kroniky a tradícia pridali priezvisko — Obilič. Turecké pramene interpretovali vraždu sultána inak. Podľa nich Obilič sultána zabil až po bitke, a to pod zámienkou, že sa chce vzdať a pobozkať mu ruku. Nech už sa tento čin odohral kedykoľvek, v každom prípade turecké vojsko ostalo bez svojho hlavného veliteľa a vládcu. Starší sultánov syn Bajazid dobre poznal neúprosné zákony následníctva trónu v Osmanskej ríši. Pod falošnou zámienkou si k sebe privolal nič netušiaceho brata Jakuba a úkladné ho zavraždil. V tureckom tábore sa po skončení bitky pravdepodobne odohralo aj záverečné dejstvo drámy — na príkaz nového sultána Bajazida sem doviedli zajatého Lazara s družinou. Turci ho obvinili z úkladov a prípravy zavraždenia Murada a odsekli mu hlavu. Rovnaký osud postihol Lazárových zajatých spolubojovníkov a samotného strojcu sultánovej vraždy Miloša Obiliča.

„Proti tomuto mužovi zaútočil Orchanov syn Murad, ktorý Lazara zastihol táboriť blízko Prištiny na rovine zvanej Kosovo pole a hneď sa pripravil na boj. Ďalšie udalosti interpretujú Turci tak, že Murad v bitke zvíťazil, obrátil nepriateľa na útek a prenasledoval ho. Pri tomto prenasledovaní narazil na jedného srbského pešiaka a vrhol sa na neho, ale ten sa otočil a prebodol mu kopijou hruď. Takto vraj zahynul sultán Murad. Naproti tomu Gréci popierajú, že sa Murad zúčastnil na bitke a že padol v boji. Tvrdia, že jeden skvelý srbský bojovník ešte pred bitkou dobrovoľne podstúpil najkrajší boj zo všetkých, ku ktorým došlo. Volal sa Milan (= Miloš). Lazar Milanovi (Milošovi) prisľúbil, že dostane všetko, čo si bude želať, a ten prišiel na koni a vzbroji do Muradovho tábora, predstierajúc, že je prebehlík. Murad si to aspoň o ňom myslel a rozkázal, aby mu ustúpili z cesty, nechali ho priblížiť sa k nemu a povedať, čo má na srdci. Keď sa Milan, pripravený použiť kopiju, dostal do blízkosti sultána, vrhol sa do najskvelejšieho útoku, o ktorom sme počuli, sultána zabil a sám hrdinsky zahynul súčasne s ním.”

(byzantský kronikár Laonikos Chalkokondyles)

Dohady pokračujú

Ako sa teda bitka vlastne skončila? Turecké kroniky jednoznačne hovoria o víťazstve svojich. Hodnotu týchto dokumentov však znižuje veľký časový odstup, ktorý vzďaluje ich autorov od kosovskej udalosti. Problematický je aj samotný štýl týchto kroník, so sklonmi k prehnanému zveličovaniu počtov kresťanských bojovníkov (objavujú sa údaje o 100 000 a viac mužoch), ako aj ich zloženia (na bitke sa vraj zúčastnili aj Česi a Frankovia). O porážke Srbov však svorne hovoria aj srbské hagiografické diela venované životu kniežaťa Lazara i neskoršie kroniky a takéto hodnotenie udalosti sankcionovala aj ľudová tradícia. Avšak autentické pramene, ktoré sa objavujú bezprostredne po skončení osudného stretnutia, hovoria inou rečou. V niektorých z nich sa spomína iba samotná udalosť a smrť oboch vladárov. V jednom dokumente sa bosniansky bán Tvrdko, ktorý poslal Lazarovi svoje oddiely, zmieňuje o tom, že jeho vojsko sa vrátilo s malými stratami, zatiaľ čo Turci utrpeli veľkú porážku. V spomínanom liste florentských mešťanov sa rovnako uvádza slávne víťazstvo kresťanov, o ktorom už dávno prichádzali správy a listy mnohých ľudí. Takisto francúzsky kronikár si ešte pred októbrom 1389 zapísal, že „sultán Murad bol úplne porazený v albánskych krajinách. On i jeho syn padli v boji, ako aj najchrabrejší z jeho bojovníkov.” Je zrejmé, že zabitie mocného tureckého sultána, postrachu Európy, úplne zatienilo ostatné momenty bitky a mohlo navodiť dojem víťazstva kresťanov. Muradova smrť sa totiž spájala s predpokladom mocenských rozporov v Osmanskej ríši a oslabenia jej pozície. Avšak aj keď pripustíme, že bitka sa z taktického hľadiska skončila nerozhodne, jeden podstatný rozdiel tu predsa len bol. Zatiaľ čo nový turecký sultán Bajazid rýchlo skonsolidoval moc a doplnil vojsko, na strane Srbov už nebolo nikoho, kto by mohol pokračovať v ďalšom odpore. Na bojisku ostal nehybne ležať celý výkvet srbskej šľachty, hlavné jadro ozbrojených síl, ktoré nebolo možné nahradiť.

„NAJJASNEJŠÍ A NAJKRESŤANSKEJŠÍ PANOVNÍK! Dostali sme správu o preslávnom víťaz­stve, ktoré Vašej Jasnosti dopriala nevý­slovná dobrotivosť všemohúceho a več­ného Boha, z výšin sledujúceho svoje stádo, o víťazstve, ktorým sa kochajú slová Vášho listu. Tak sa i my, šťastní v duši, spoločne s najvyššou mocou Váš­ho Veličenstva z neho preveľmi raduje­me. Aj keď sme sa už dávno prostredníc­tvom správ i mnohých listov dozvedeli, že Vašej Vznešenosti bol z neba daný tento víťazný triumf, a teda nám bolo dobre známe, že 15. dňa mesiaca júna vo veľkom krviprelievaní padla spupná neopatrnosť a neopatrná spupnosť Murada, stúpenca Mohameda, ktorý sa ná­silne zmocnil ríše Frýgov čiže Turkov… i tak nás potešilo, že to všetko bolo oznámené našej pokornej maličkosti kráľovskou listinou. Lebo čo by sa nám, skutočným ctiteľom Krista, mohlo kraj­šieho a slávnejšieho zvestovať než správa o boji, o ktorom zvesť musí trvať po všetky veky a v ktorom padli také tisíce Trójanov a neveriacich, spoločne s ich hrozným vládcom.”

(Z blahoprajného listu florentských mešťanov bánovi Bosny Tvrdkovi)

Srbsko po Kosove

Kosovskou bitkou sa však dejiny stredovekej srbskej štátnosti neskončili. Lazarov syn Štefan využil dočasné oslabenie osmanskej moci a posunul centrum, srbského štátu na sever, k Dunaju. Paradoxne sa práve tento útvar napriek zložitým politickým okolnostiam tešil z dočasného ekonomického a kultúrneho rozkvetu. Zdanie bolo však klamlivé. Nie náhodou srbský kronikár 15. storočia ešte pred pádom poslednej srbskej pevnosti Smederevo do rúk Turkov trpko konštatoval, že na Košovom poli bolo zničené nielen srbské vojsko, ale aj samotný srbský štát. Súčasníci, ktorí bolestne prežívali túto agóniu, ako i nasledujúce generácie žijúce pod tureckou nadvládou sa spätne vracali do minulosti a hľadali príčinu svojej neradostnej situácie. Ich záver bol jednoznačný: bitka na Košovom poli sa stala symbolom porážky a stáročnej tureckej poroby. Komu však za jej výsledok pripísať rozhodujúci podiel? Rozpínavej tureckej moci, alebo nejednotnosti vo vlastných radoch? Srbská ľudová tradícia na túto otázku našla odpoveď. Hlavným pôvodcom katastrofy na Kosovom poli sa stal sám jeho vtedajší vládca a Lazarov spojenec Vuk Brankovič. Podľa legiend sa Brankovič ešte pred bitkou zaplietol do sporu práve s neskorším hrdinom Milošom Obiličom. Nespravodlivo obvinený Obilič chcel dokázať vernosť kniežaťu Lazarovi a vybral sa do tábora tureckého sultána, aby ho zavraždil. Aj na prvý pohľad vybájená legenda môže obsahovať skryté a utajené súvislosti. Už o pár desiatok rokov po kosovskom boji sa v jednej kronike spomína motív nespravodlivo očierneného hrdinu i rozbroje medzi srbskými veľmožmi. Tieto špekulácie sa objavujú aj neskôr v diele Mavra Orbiniho z Dubrovníka: „A Vuk Brankovič, zať kniežaťa Lazara, sa zachránil skoro s celým vojskom, lebo sa, ako niektorí hovoria, tajne dohovoril so sultánom, že zradí Lazara (čo aj urobil), aby dostal jeho ríšu.” Zatiaľ čo knieža Lazar napriek predtuche neodvratnej porážky nesklonil hlavu a pred pozemským svetom dal prednosť vyššej, nebeskej pravde, Brankovič konal v rozpore s najsvätejšími ideálmi. Na jednej strane mučeník a svätec, na strane druhej vierolomný zradca. Možno však s istotou tvrdiť, že Brankovič zradil? Jeho činnosť po bitke na Košovom poli sa s uvedeným tvrdením rozchádza. Veď ešte niekoľko rokov po nešťastnej bitke Brankovič kládol Turkom odpor a zomrel v cudzine za neznámych okolností. Naopak, bola to práve Milica, vdova po Lazarovi, ktorá so svojimi synmi hľadala cestu zblíženia so sultánom a uznala jeho moc. Z generácie na generáciu tradované hodnotenie postáv kosovskej bitky zostáva pre súčasníka často nepochopiteľné. K mýtickým postavám srbskej stredovekej histórie nepochybne patrí královič Marko. Jeho život je zahalený legendami, s istotou sa vie len to, že bol synom kráľa Vukašina, ktorý s bratom Uglješom padol v bitke proti Turkom pri Marici. Po otcovej smrti sa Marko stal vazalom sultána Murada a zostal mu verný až do smrti, keď ako jeho spojenec nešťastne zahynul v bitke proti valašskému kniežaťu Mirčovi Starému. Niektorí dokonca predpokladajú jeho účasť na strane Turkov v bitke na Kosovom poli. Avšak tento spojenec tureckého sultána vystupuje v srbských baladách ako silný a neuveriteľne odvážny muž, ideál rytiera, ktorý po stáročia opätovne dokazoval svoje chrabré činy v piesňach srbského ľudu.

Na Kosove sa boj nekončí

Kosovo pole sa stalo svedkom postupného rozmachu i zániku srbskej stredovekej štátnosti. V roku 1168 tu srbský župan Štefan Nemanja porazil svojho brata Tichomira podporovaného Byzanciou a položil základy najmocnejšieho srbského štátu v stredoveku. O dvesto rokov neskôr na tom istom mieste osmanskí Turci definitívne spečatili jeho osud… Roku 1446 sa na Kosovom poli odohral opätovný zápas kresťanstva a islamu. Uhorské vojská na čele s Jánom Huňadym sa tu ešte raz, no neúspešne, pokúsili zastaviť nezadržateľnú expanziu Turkov do Európy. O trinásť rokov neskôr sultán ovládol srbské kniežatstvo na Dunaji — Brankovičov despotát. Zakrátko sa pod tureckú kontrolu dostalo i nedostupné vnútrozemie dnešnej Čiernej Hory. Kosovo a jeho bojovníci však po stáročia tureckej nadvlády neustále ožívali v epických skladbách anonymných ľudových pevcov. Vznikli desiatky verzií Rozprávania o kosovskom boji, do ktorých sa pridávali stále nové motívy a hrdinovia. Keď sa na sklonku 17. storočia začala otriasať turecká moc na Balkáne, boli to práve Srbi v Kosove, ktorí povstali za svoju slobodu. Ich pokus sa však skončil tragicky. Len čo sa habsburská armáda stiahla za Dunaj, Turci za pomoci svojich spojencov moslimských Albáncov prikročili k rozsiahlej odvete a srbské povstanie utopili v krvi. Nastalo veľké sťahovanie srbského národa z historických oblastí Kosova na sever, k Dunaju. Spolu so Srbmi putovali aj ostatky srbského národného svätca Lazára, ktorého telo až dovtedy odpočívalo v kosovskom kláštore Gračanica. Vymanenie sa z moci Turkov a pomsta za Kosovo sa stali ústredným motívom srbského národnooslobodzovacieho boja. Kosovský mýtus pôsobil ako magnet už pri prvom úspešnom povstaní Srbov proti tureckej moci na začiatku 19. storočia. Turecký miestodržiteľ vo svojom liste uvádzal: „Srbi teraz na všetky strany rozposlali listy plné lží a bludov. Ich zlým úmyslom je zdržiavať všetko až do sv. Juraja a potom tak, ako kedysi kráľ Lazar vyšiel na Kosovo, urobia i oni. Stále držia v rukách knihy o histórii tohto kráľa a on je veľkým podnecovateľom vzbury v ich mysliach.”

Srbsko – bojové ohnisko Balkánu 

Po skončení balkánskych vojen roku 1913 sa súčasťou novodobého srbského štátu opätovne stalo aj územie Kosova. Časy sa však zmenili. Legendami ospevovaná krajinu, niekdajšie jadro starého Srbska, bola posiata minaretmi a z troch pätín osídlená moslimskými Albáncami. Kosovo sa stalo dlhodobým jablkom sváru medzi oboma národmi a tragédia jeho mena trvá až dodnes. A nielen mena… V júni, po predchádzajúcom rozhodnutí veľmocí na Berlínskom kongrese, habsburská vláda vydala rozhodnutie o okupácii Bosny a Hercegoviny. Tento akt, vedome naplánovaný pri príležitosti výročia bitky na Košovom poli, sa stal zárodkom trvalého napätia medzi Srbmi a Rakúsko-Uhorskom. Srbská odveta na seba nedala dlho čakať. Dňa 28. júna 1914 (podľa pravoslávneho kalendára 15. júna) mladý predák srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka Gavrilo Princíp spáchal atentát na následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda. Atentátnika inšpiroval kosovský hrdina Miloš Obilič. Princípov čin, podobne ako čin jeho veľkého stredovekého vzoru, však spôsobil iba ďalšie nešťastie… Guľky vystrelené na následníka habsburského trónu rozkrútili kolotoč prvej svetovej vojny. Po jej skončení — opäť na deň svätého Víta — v Belehrade prijali ústavu nového spoločného štátu južných Slovanov — Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, od roku 1929 premenovaného na Juhosláviu. Tento dokument sa stal základom dlhoročných napätých národnostných sporov medzi Srbmi a Chorvátmi, ktoré vyvrcholili rozpadom Juhoslávie roku 1941 a následnou krvavou občianskou vojnou. A v roku 1948 Stalin, vedomý si magickosti kosovského mýtu, naplánoval na deň svätého Víta vylúčenie Komunistickej strany Juhoslávie z Informbyra, čiže spoločenstva komunistických strán riadených Moskvou. Dňa 28. júna 1989, šesťsto rokov po osudnom bojovom stretnutí, sa na Kosovom poli zišlo viac ako milión Srbov zo všetkých kútov krajiny i zo zahraničia. Nešlo však iba o pietnu udalosť, o pripomenutie si nehynúcej pamiatky kosovských hrdinov. Srbský národný mýtus žil ďalej svojím pomyselným životom a neprestával ovplyvňovať kolektívne vedomie národa. K zhromaždeným davom vtedy prehovoril muž, ktorý stál na začiatku závratnej politickej kariéry, Slobodan Miloševič: „Ak si dnes pripomínané najslávnejšiu bitku našej minulosti, musíme si pripomenúť aj to, že táto bitka bola prehratá pre nejednotnosť a zradu v našich vlastných radoch… Dnes, o šesť storočí neskôr, sa opäť nachádzame v boji a stojíme pred novými bojmi. Nie sú to síce žiadne boje so zbraňami, ale ani tie nemožno vylúčiť.” Netrvalo dlho a chmúrna predpoveď komunistického predáka sa stala realitou. Dňa 28. júna 1991 začala juhoslovanská armáda s vojenskými akciami proti Slovinsku, ktoré len krátko predtým vyhlásilo samostatnosť. Vypukol dlhotrvajúci konflikt v bývalej Juhoslávii, ktorý sa cez Slovinsko, Chorvátsko a Bosnu a Hercegovinu vrátil opäť do Kosova. Jeho výsledkom sa stali, ako už mnohokrát na Balkáne, obrovské migračné presuny obyvateľstva, etnické čistky a utrpenie nevinných ľudí.

Hodnotenie článku

Nahlásiť chybu v článku

* Vami zadané údaje do kontaktného formulára sú spracúvané občianskym združením Alternatívne spravodajstvo, zapísaným v registri občianskych združení na Ministerstve vnútra SR s prideleným IČO: 51405784 na účely spätného kontaktovania. Viac informácií k ochrane osobných údajov nájdete tu.

Odporúčame

V Rumunsku zadržali migrantov, do Grécka prišli zase z Turecka
EÚ uvalila sankcie na šesť firiem, ktoré stavali most cez…
Ďalšie vražda populárnej ženy v Iraku! Obeťou neznámeho…
Kremeľ očakáva konanie schôdzky Trump-Putin aj napriek kríze s…
V Sýrii rastie počet kresťanov, ktorí konvertovali z islamu
Po incidente vo Frankfurte chce nemecký minister strážiť hranicu…

Diskusia k článku

Upozornenie: Pred publikovaním príspevku si prečítajte pravidlá diskusie

Vážení diskutéri, podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky, atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Prevázdkovateľ webstránky sa dištancuje od všetkých komentárov porušujúcich platnú legislatívu.