Krutý osud Věry Sosnarovej z Brna: Viete, koľkokrát ma znásilnili, než sme dorazili na Sibír?

0 28. júl 2018, extrastory.cz
28. júl 2018
extrastory.cz
V máji roku 1945 ľudia v Československu oslavovali koniec vojny. Nie všetci ale mali dôvod na oslavy. Niektorým totiž kruté časy naopak začínali. S tankami osloboditeľov na naše územie vnikla neslávne preslávená NKVD, ktorá tu pozatýkala tisíce ľudí. Medzi nimi aj 14-ročnú Věru Sosnarovú z Brna.
14-ročnú Věra Sosnarová z Brna

Věra doplatila na to, že jej matka bola Ruska, ktorá po boľševickej revolúcii v roku 1917 opustila s českými legionármi vojnou a hladom zmietané Rusko a našla nový domov v Československu. Tým sa ocitla na čiernej listine zradcov, ktorých chcel stalinistický režim potrestať. Ruskí dôstojníci ju 17. mája 1945 zatkli v jej brnenskom byte aj s oboma dcérami – 14-ročnou Věrou a 9-ročnou Naďou. Najskôr ich odviezli na športový štadión v Budapešti, kde Sovieti sústreďovali zajatcov určených k deportáciám. Potom ich nahnali do dobytčáku a odvážali na Sibír.

Bola to dlhá cesta plná útrap, Věru počas nej dozorcovia niekoľkokrát znásilnili: „Nemohli sme sa skoro rozprávať. Keď sme hovorili, Rusi na nás kričali. Viete, koľkokrát ma znásilnili, než sme prišli na miesto? Také hovädá. Priamo vo vagóne. Hrôza,“ rozpráva dnes 83-ročná seniorka, v ktorej spomienky na pretrpené muky aj po rokoch vháňali slzy do očí. „Nikto nemohol pomôcť, pretože by ho boli zastrelili, čo sa taktiež stalo. Raz sa vrhli na dievča, ktoré malo vo vagóne otca. Začali ju znásilňovať priamo pred jeho očami. To viete, že sa na to nemohol pozerať, začal ju brániť, tak ho zastrelili,“ spomína pani Sosnarová.

Na Sibír prišli v septembri, kedy už tam bolo po členky snehu, a vtedy – ako hovorí – začalo to pravé peklo. Zima, hlad, ťažká drina, špina a choroby. Drevené domy, v ktorých sa tlačilo cez päťdesiat ľudí, boli bez okien. Věre bola neustála zima, na noc sa prikrývala len tenkou vojenskou dekou. Aby mali čo piť a v čom sa umývať, museli si nabrať sneh do vedra, dať ho na platňu a nechať rozpustiť. Na jedenie dostávali len štvrť chleba a polievku. „Varili nám tiež boršč z ľudského mäsa,“ tvrdí pani Věra. „Keď sme našli prsty, tak sme vedeli, že nám to varia.“

Pracovalo sa 12 hodín denne. Hlavnou pracovnou náplňou bolo rúbanie lesov. Pre mladé dievčatá nepredstaviteľná drina. „To bol strašný život. Dennodenne do lesa rúbať stromy. Kto nesplnil plán, bol bez slova zastrelený,“ hovorí Věra Sosnarová a pokračuje: „Keď sme prišli z práve, boli bachari ožratí a šli po nás, po dievčatách. Kričali, aby sme sa vyzliekli. Naháňali nás po dome a robili si s nami, čo chceli. Strašné násilie.“

Věrina matka po troch mesiacoch pobytu v gulagu zošalela. Raz v noci obe dcéry prebudila tým, že nad nimi stála so sekerou v ruke. Dievčatá pred ňou utiekli a neskôr ju našli mŕtvu v kaluži krvi. Pravdepodobne ju zastrelili dozorcovia. Dievčatá matkinu mŕtvolu zahrabali len do snehu, a keď sa na jar roztopil, pochovali ju do zeme. „Matku niekoľkokrát vypočúvali a bili. Videla, ako jej znásilňujú deti, a nemohla ich brániť, pretože by jej hneď odsekli hlavu,“ priblížila traumu strápenej ženy jej dcéra.

Tým však trápenie Věry a Nadi zďaleka neskončilo. Život im strpčoval taktiež všadeprítomný hmyz, hlavne veľké telové vši, ktorých sa kvôli zlej hygiene nedalo zbaviť. „Mala som na hlave chrasty, posiatu hlavu ranami a v tých ranách tisíce vší. Zaživa vás žrali,“ popisuje Věra Sosnarová svoje útrapy. Kvôli zlej hygiene ochorela ona aj jej sestra na týfus. Mali však šťastie, že doktori nad nimi držali ochrannú roku, pretože boli z Československa. Iných chorých totiž bachari zahnali do domu na okraji tábora, ktorý potom zapálili. Ľudia tam umierali zaživa v plameňoch. Věru dodnes budia v noci ich nárek a výkriky.

Nadbytočných ľudí sa v gulagu zbavovali aj tým, že ich otrávili arzénom primiešaným do nádoby s vodkou, ktorú vybraným jedincom rozdávali ako prilepšenie. „Ľudia padali ako muchy. Ráno ich ležalo niekde päť, niekde desať, niekde pätnásť,“ popisuje krutosti väzniteľov Věra Sosnarová. Ďalších zase postrieľali v lese. „My sme potom s jednou Ruskou museli chodiť ich zbierať a hádzať do jám,“ hovorí.

Utiecť nebolo kam. Všade okolo les a v ňom vlci. „Vlci vám idú za zadkom, v celých svorkách, rysy sedia na každom strome,“ opisuje Věra Sosnarová každodennú situáciu. Veľa ľudí vraj v lese zomrelo. „Skočili a roztrhali vás,“ opisuje.

V táboroch sa Věra musela stretávať ešte s dôstojníkmi tajnej služby, ktorí ju nútili, aby sa zriekla svojho občianstva a prijala sovietske, čím by sa pripravila o možnosť navrátiť sa domov. Na to Věra nepristúpila a vykoledovala si za to veľa rán a iného násilia. Na štyri dni ju zavreli do samotky, čo bola len diera v zemi, kde sa nedalo vôbec pohnúť. Po mučení jej na jednej ruke zostala hlboká jazva a na druhej ruke jej zasa chýba ukazovák.

V lesnom tábore strávila Věra osem rokov, ďalších 12 rokov drela v azbestových baniach, na rybárskej lodi, v zlievarni, až skončila v ruskom kolchoze.

Celú tu dobu sa túžila vrátiť do Československa. Posielala žiadosti o návrat, písala aj prezidentovi Novotnému, ale žiadnej odpovedi sa nedočkala. Nakoniec uprosila predsedu jedného kolchozu, ktorý mal kontakty na JZD na Morave, aby sa jej prípadu ujal. Trvalo ale štyri roky, než jej Česi vyšli v ústrety. Keď sa v roku 1964 konečne dotkla nohou rodnej hrudy, padla hneď na kolená a a pobozkala zem, ako bola šťastná, že je naspäť doma. Mala 34 rokov a vážila 37 kilogramov.

V dobe komunistického režimu nemohla o svojom prípadu s nikým hovoriť. Pod hrozbou väzenia a deportácie na Sibír podpísala sľub mlčanlivosti. Nezverila sa ani svojmu neskoršiemu manželovi a svojim dvom synom. O svojich zážitkoch sa odhodlala prehovoriť až pred desiatimi rokmi. Od štátu sa nedočkala žiadneho odškodnenia, pretože nemá žiadne doklady, ktorými by preukázala, že bola v gulagu väznená. Rusko tvrdí, že vo svojich archívoch k prípadu Věry Sosnarovej nič nenašlo.

K tomu, ako sa k nej jej vlasť macošsky zachovala, Věra Sosnarová poznamenáva: „Vždy naša vláda, všetky noviny a rozhlas hovoria, že v lágroch v Nemecku boli ľudia mučení, hovorí sa o Židoch a o všetkých možných. Ale nikdy v živote si nikto nespomenie na tých českých ľudí, čo zahynuli na Sibíri. Nemyslite, že ich bolo málo! Bolo ich veľa. A kto zostal živý? Pár ľudí zostali živých, čo sa vracali domov“.

Věra Sosnarová je posledný žijúci pamätník u nás. Jej spomienky spísal J. S. Kupka v knihe nazvanej Krvavé jahody s výstižným podtitulom: Krutý osud Češky, ktorá zažila osemnásť rokov poníženia v ruských gulagoch.

Hodnotenie článku

Nahlásiť chybu v článku

* Vami zadané údaje do kontaktného formulára sú spracúvané občianskym združením Alternatívne spravodajstvo, zapísaným v registri občianskych združení na Ministerstve vnútra SR s prideleným IČO: 51405784 na účely spätného kontaktovania. Viac informácií k ochrane osobných údajov nájdete tu.

Odporúčame

Putin sa stretne s Erdoganom, Rúháním, Chameneím a Abem
Tradičné remeslá: História košických gombikárov siaha do 17.…
Premiér Orbán zablahoželal Zelenskému k zvoleniu za prezidenta
Poprad: Slávnu terakotovú armádu uvidia návštevníci Tatranskej…
Juncker a nedemokratická tvár Európskej únie
Úsporné opatrenia nútia mnohých Saudskoarabov, aby prijali aj…

Diskusia k článku

Upozornenie: Pred publikovaním príspevku si prečítajte pravidlá diskusie

Vážení diskutéri, podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky, atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Prevázdkovateľ webstránky sa dištancuje od všetkých komentárov porušujúcich platnú legislatívu.