Pred 131. rokmi sa narodil prvý slovenský prezident Jozef Tiso

0 13. október 2018, zdroj: jozeftiso.sk krátené
13. október 2018
zdroj: jozeftiso.sk krátené
Dr. Jozef Tiso pochádzal zo starej slovenskej rodiny v trenčianskej stolici. Jeho otec, Gašpar Tiso, bol roľníkom, ale vyučil sa aj mäsiarskemu remeslu. Matka sa volala Terézia, rodená Budíšková. V rodine bolo sedem detí: traja chlapci a štyri dievčatá. Otcovu prísnosť vo výchove detí vyvažovala matka svojou láskavosťou. Tisová rodina bola solídna a nábožná. Svoju životnú filozofiu čerpala z čítania životopisov svätých, z Radlinského Nábožných výlevov a zo spoločných modlitieb. Táto filozofia živila ich optimizmus aj v životných búrkach.
Pán prezident so svojou mamou.

Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Vyrastal pod opaterou starého otca po matke. Dedko Budíšek bol kostolníkom. To je povolanie, ktoré veľmi imponuje svojou autoritou dedinským chlapcom. Ľudovú školu vychodil v miestnej trojrečovej slovensko-maďarsko-nemeckej rímskokatolíckej škole. Jeho učiteľmi boli povedomí Slováci, odchovaní na modranskom učiteľskom ústave, Pavol Trusina a Alojz Brunner. Malý Jožko stále sedával v prvej lavici. Býval najlepším žiakom v triede a bol známy tým, že rád pomáhal susedom „šuškaním“. Po skončení 6. triedy odišiel na stredoškolské štúdiá do Žiliny s úmyslom, že bude študovať za kňaza. Neskoršie prešiel do nitrianskeho seminára. Tam na piaristickom gymnáziu dokončil vyššie triedy s výborným prospechom. Na Slovensku bolo zvykom, že biskupi posielali nadaných študentov do viedenského seminára Pazmaneum. Tam študovali viacerí národne uvedomelí slovenskí kňazi. Tam si osvojil sociálne učenie Cirkvi, ktoré knihami a prednáškami šírili zvlášť profesori Schindler a Ignác Seipel.

V lete r. 1910 biskup Fischer-Colbie vysvätil Tisu vo Viedni za kňaza. Primície mal vo svojom rodisku za účasti veriacich z celého okolia. Náš ľud hovorieval, že za novokňazské požehnanie sa vyplatí hoci aj čižmy zodrať, alebo prísť poň na kolenách. Po primíciách sa znova vrátil do Viedne, kde bol po roku promovaný za doktora teológie. Mladého doktora teológie poslal biskup za kaplána do chudobnej dedinky Oščadnice. To bola moja druhá univerzita“ – povedal Tiso neskoršie. S dekanom Krautnerom kaplán Tiso založil svojpomocný hospodársky spolok, ktorý dvíhal životnú úroveň i sebavedomie dedinčanov. Po roku sa Tiso dostal do Rajca. Tu usilovne zbieral životné skúsenosti. Založil filiálku Slovenskej banky a remeselnícky krúžok, v ktorom učil mládež slovenský pravopis, lebo v škole ich učili len po maďarsky.

Po dvoch rokoch ho biskup preložil do Bánoviec nad Bebravou, ktoré sa stali „Tisovým mestom“, lebo v ňom pôsobil dlhé roky. Ešte aj ako prezident Slovenskej republiky nevzdal sa svojej fary, ale prichádzal do nej skoro každú nedeľu. Komunista Dominik Tatarka, ktorý neskoršie vytriezvel zo svojich náhľadov, napísal román Farská republika, v ktorej zosmiešňoval Slovenskú republiku a jej prezidenta. V kapitole Nedeľa na bánovskej fare“opisuje Tisu, ktorý ako prezident slúžieval omšu, kázal veriacim a našiel si čas porozprávať sa s jednoduchými dedinčanmi, ktorí prichádzali k nemu s rozličnými problémami. Táto jednoduchosť nebola Tisovi na hanbu, ako to myslel Tatarka. Skromnosť a jednoduchosť je ozdobou naozaj veľkých ľudí.

 

Počas prvej svetovej vojny sa Tiso stal vojenským kaplánom trenčianskeho pluku. Po roku na bojisku dostal zápal obličiek a odišiel domov na liečenie. Biskup ho potom poslal do Nitry za špirituála bohoslovcov. Okrem toho vyučoval aj na gymnáziu a bol súkromným tajomníkom biskupa. V Nitre bolo usadených veľa Maďarov, ktorí ju pokladali za maďarské mesto. Po prevrate začali v nej vyrastať rady Slovákov, ktorí potrebovali vodcov. Prozreteľnosť im poslala dvoch kňazov a profesorov: Dr. Jozefa Tisu a Dr. Eugena Filkorna. Títo vzdelaní Slováci s vodcovským nadaním vycítili, že nitrianski Slováci potrebovali solídny časopis, ktorý by im pomáhal v meste s takou bohatou slovenskou tradíciou položiť základy slovenského života. Založili časopis „Nitra“, do ktorého oni sami najviac prispievali. 13. februára 1921 boli v Nitre vysvätení prví traja slovenskí biskupi: Dr. Karol Kmeťko pre Nitru, Marián Blaha pre Banskú Bystricu a Ján Vojtaššák pre Spiš. V tejto udalosti slovenskí katolíci právom videli oživenie cyrilometodejskej tradície. Ženičky z Gífera a Vajnor vyšili biskupom mitry s nápisom: „Slovenským biskupom – národ slovenský“. Tiso sa stal tajomníkom biskupa Kmeťka. Hoci mali rozdielne povahy i politické zmýšľanie, predsa príkladne spolupracovali. V politike sa Kmeťko viac klonil k Msgr. Šrámkovi, Tiso zasa k Hlinkovi.

 

Tiso hneď na začiatku svojej politickej činnosti bol odsúdený na 6 týždňov za svoju reč. Dva týždne si odsedel v Trenčíne, na zvyšok dostal amnestiu. Roku 1924 sa vzdal miesta biskupského tajomníka a šiel za farára do Bánoviec. Tam začal naplno svoju politickú činnosť. Ale už 29. júna toho istého roku na orolskej slávnosti v reči spomenul, že bol odsúdený preto, že hovoril proti Čechom. „Nehovoril som ja vôbec o Čechoch, ale teraz budem.“

Tiso nepatril do skupiny radikálnych politikov, ale do skupiny najumiernenejších. Usiloval sa rokovaním, prípadne ústupkami dosiahnuť to, čo iní chceli dostať útokom, radikalizmom, bojom.

V jeseni roku 1922 boli druhé voľby na Slovensku, po ktorých sa dostalo 23 poslancov z ľudovej strany do pražského parlamentu. 24. novembra 1926 Dr. Tiso vo svojej tretej reči vyhlásil, že ľudová strana, ktorá od roku 1920 bola v opozícii, je ochotná ísť do vlády nového režimu, aby tam uskutočňovala svoj program autonómie Slovenska. 15. januára 1927 prezident Masaryk menoval Dr. Tisu za ministra zdravotníctva.

 

Keď sa roku 1935 85-ročný Masaryk vzdal prezidentskej funkcie, Beneš, ako hlavný uchádzač o prezidentstvo, sľúbil Tisovi, ktorý vyjednával v mene ľudovej strany, že Slovensko dostane za rok autonómiu, ak ľudová strana bude hlasovať za neho v prezidentských voľbách. Beneš sa stal prezidentom len preto, že za neho ľudová strana hlasovala. Ale svoj sľub ohľadom autonómie Slovenska, ako aj iné sľuby, nedodržal.

V jeseni roku 1937 Dr. Tiso, ako člen delegácie Spolku sv. Vojtecha, navštívil amerických Slovákov. Pred odchodom do Ameriky povedal, že svojho národa sa nezriekne „ani za cenu republiky“. Tieto jeho slová vyvolali veľké polemiky. Tisovi však boli príležitosťou vyjasniť pochopy, čo je národ a štát. Národ je cieľom politických snažení, štát je prostriedkom.

29. marca 1938, kedy bolo v Európe napäté ovzdušie, Dr. Tiso prečítal v parlamente vyhlásenie klubu poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorí žiadali rešpektovanie osobitosti slovenského národa a zmenu centralistického režimu. 16. augusta 1938 umrel Andrej Hlinka. Stalo sa to uprostred veľkej politickej krízy, vyvolanej sudetskými Nemcami. Tiso, ako Hlinkov nástupca v ľudovej strane, navštívil Beneša 8. septembra a upozorňoval ho na vážnosť situácie. Vrátil sa na Slovensko sklamaný.

Spád udalostí bol veľmi rýchly. Ľudová strana zvolala svoj výkonný výbor na 5. a 6. októbra 1938 do Žiliny. Na schôdzu boli povolaní aj zástupcovia iných politických strán okrem komunistov. Osem politických strán, pôsobiacich na Slovensku, sa dohodlo na spoločnom postupe dosiahnuť autonómiu Slovenska. Utvorila sa slovenská autonomistická vláda s piatimi ministrami a s Dr. Tisom ako ministerským predsedom. Centrálnej vláde v Prahe nič iné neostávalo ako schváliť žilinské rozhodnutie. Po 20-tich rokoch ťažkých bojov slovenská autonómia sa stala skutočnosťou a republika bola zachránená. Keď sa iní tešili a oslavovali, Dr. Tiso myslel na prácu, ktorá čakala na národ. Udalosti okolo vyhlásenia samostatnosti 14. marca 1939 sú každému známe... O 11. hodine Dr. Tiso bol na historickej schôdzke snemu Slovenskej krajiny, na ktorej sa zúčastnilo 57 poslancov a všetci členovia vlády. Tiso podrobne referoval o svojej návšteve v Berlíne. Referát zakončil slovami: Skladám tu pred snem zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte!“

Dr. Tiso sa stal predsedom slovenskej vlády, ktorú za krátky čas uznalo 27 štátov. 26. októbra 1939 bol jednohlasne zvolený za prezidenta Slovenskej republiky.

Pred koncom vojny Rusi nadviazali styk s Dr. Tisom pomocou agentov ruskej armády a navrhovali mu, aby vyhlásil „slovenskú sovietsku republiku“. V tom prípade by mohol ďalej ostať prezidentom. Poukazovali na rumunský prípad: Michal zostal na tróne, hoci krajina bola okupovaná Červenou armádou. Dr. Tiso túto ponuku odmietol a povedal vyjednávačom, že nechce robiť kompromis s komunizmom.

Cez Veľký týždeň dr. Tiso so svojou vládou odišiel z Bratislavy do Rakúska. Ubytoval sa v benediktínskom kláštore v Kremsmúnsteri. Plánovali odísť do Mníchova a tam cez kardinála Faulhabera dostať sa do styku s americkými úradmi, ale už bolo neskoro. Americká vojenská polícia ho zatkla a odviedla do koncentračného tábora. Tam Dr. Tiso veľa trpel, zvlášť od maďarských Židov, prepustených z nemeckých koncentračných táborov.

Benešovi ľudia pracovali na tom, aby Dr. Tiso bol deportovaný a súdený na Slovensku. Bol to najväčší nerozum ťahať Tisu domov,“ povedal evanjelický biskup Čobrda: „Keď ho privezú, musia ho súdiť; keď ho budú súdiť, musia ho odsúdiť a keď ho odsúdia, bude na Slovensku zle.“

Tak sa aj stalo, hoci kardinál Faulhaber urobil všetko, čo mohol, na Tisovu záchranu. Na Benešov priamy rozkaz Tiso bol spútaný a tak privezený do Bratislavy. Aj „Ľudová demokracia“ sa pýtala: Ktorý propagačný génius radil Čechom, aby Česi dali retiazky na Tisove ruky?“

Dr. Ečer, ktorý v októbri roku 1938 v mene brnenského obyvateľstva ďakoval Dr. Tisovi za žilinské rozhodnutie a záchranu republiky, keď spútaval Tisu, povedal: Tu mám sputnané samostatné Slovensko!“

V lete roku 1946 Beneš v Topoľčiankach povedal: „Tiso musí byť obesený. Nie som krvilačný, ale bezpodmienečne Tiso musí byť popravený.“ Keď mu povedali, že je to politicky na Slovensku neúnosné, odpovedal: „Ale je to potrebné. Dvaja prezidenti nemôžeme byť na území jedného štátu. Jeden musí padnúť. Tiso padne.“

Márne hľadali nejakého katolíckeho sudcu. Našiel sa iba Dr. Igor Daxner, potomok známej evanjelickej rodiny. Prísediaci súdu boli všetci komunisti: Polák, Pátek, Benada, Staundinger, Struhárik, Demjan. Žalobu zastupovali: Šujan, Rašla a Rigan. Úradne menovaní obhajcovia boli: Dr. Martin Grečo a Dr. Ernest Žabkay.

 

Záverom opíšeme poslednú noc prezidenta Tisu podľa rozprávania slovenského kapucína P. Hilára Párika, ktorý zomrel v Timminse, v severnom Ontariu. Rozprávanie opísal P. Fridrich Osuský v súkromnom liste:

Dr. Tiso si želal mať pri sebe kapucína. Predložili siedmich pátrov, z ktorých Národná bezpečnosť schválila troch, medzi nimi P. Hilára. V kláštore medzi troch hodili lós a ten padol na P. Hilára, ktorý sa vybral do väznice večer okolo šiestej hodiny. Dr. Tisu našiel v hovorni, kde sa lúčil so svojimi sestrami. Bol nezvyčajne spokojný, potešoval druhých, hlas sa mu vôbec netriasol, ani neplakal, hoci návštevníci vzlykali. Neprijal nijakú večeru. Potom vstúpili do cely na treťom poschodí. Cela bola otvorená, ako je zvykom pred popravou. Na chodbe pred celou bola lavica, na ktorej sedela stráž troch mužov: dvaja z nich boli katolíci, veliteľ evanjelik. Toho poslali spať a tí dvaja katolíci si boli priniesli modlitebné, celkom nové knihy, aby bdeli s Dr. Tisom. Do deviatej hodiny čas sa minul rozhovorom. P. Hilár rozprával, čo bolo vonku počuť a ako sa pán prezident mal v Rakúsku a tuná. Na Slovensku s ním slušne zaobchádzali. O desiatej zišiel do hovorne, lebo sa s ním prišli rozlúčiť obhajcovia (Dr. Grečo a Dr. Žabkay). Potom sa prichystal na spoveď. P. Hilár zatvoril dvere. Vtedy tam bol aj ten evanjelický veliteľ, ktorý chcel vstúpiť a načúvať. P. Hilár a dvaja strážcovia ho zahnali. Dr. Tiso potom pokračoval v spovedi po latinsky. Po spovedi bol čas modlitby. Chvíľami sa modlili ústne, potom Dr. Tiso meditoval a zasa sa modlili nahlas. V tom čase sa začalo aj podpisovanie. Tí katolícki dozorcovia si dali podpísať nové modlitebné knihy. P. Hilár doniesol mnoho obrázkov, ktoré Dr. Tiso podpísal. Boli to sväté obrázky. Na dva obrázky P. Hilár napísal heslá: „Idea mučeníctvom víťazí“. Na druhom Všetko do času – Boh je naveky“. Tieto heslá krásne charakterizujú Tisovo vnútro niekoľko hodín pred popravou.

Potom si P. Hilár spomenul na odkaz. Poprosil Dr. Tisu, aby mu nadiktoval odkaz slovenskému národu. Dr. Tiso diktoval, P. Hilár ho potom čítal. Potom Dr. Tiso opravil jedno slovo: „Cirkvi katolíckej“ na „Cirkvi Kristovej“, aby zahrnul aj evanjelikov. Potom podpísal odkaz. Bolo to o tretej hodine ráno.

Tisov „Odkaz slovenskému národu“ znie takto:

V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady ,Za Boha, za národ', vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boha, ktorý prirodzený zákon stvoril a do duše národa a každého jeho príslušníka vštepil.

Tomuto zákonu slúžil som celý život a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho.

V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť. Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému v životnej borbe ,za Boha – za národ' žehnal; aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“

 

Poprava mala byť ráno o 4:30. Nastala príprava na sv. omšu. Zostúpili na druhé poschodie do väzenskej kaplnky. Dr. Tiso slúžil sv. omšu. P. Hilár miništroval. Po omši sa rozlúčil s P. Hilárom, lebo nechcel robiť nijaký cirkus pred ostatnými. Potom si urobil poďakovanie. To sa predĺžilo do 5:15, lebo len vtedy bolo všetko prichystané na popravu. Dr. Tiso rezko zostúpil na dvor. Podľa predpisov mali ho dať do okov, ale tí katolíci to ani nemienili, aj P. Hilár sa upieral. Potom veci šli veľmi rýchlo. Pod šibenicou prečítali zamietnutie milosti. Potom nastala poprava. O 5:30 bolo všetko skončené. Pri poprave bol štátny zástupca, sudca, asi 20 vojakov, dvaja pomocníci, dozorcovia a P. Hilár. Smrť nastala rýchlo. Keď lekár konštatoval smrť po druhý raz a odchádzal, aj P. Hilár s ním odišiel. Kati boli v otrhaných šatách, partizáni. P. Hilár podľa ich reči nemohol zistiť, či boli Záhoráci alebo Česi. Dozorcovia mu povedali, že to boli Česi.

Toto je pravý obraz Tisov,“ končí list O. Osuský, ktorý vypočul P. Hilára koncom septembra 1948: „Môžete si predstaviť, aký som bol dojatý. P. Hilár, krásna serafínska duša, mi to tak jednoducho rozprával a tým potvrdil, čo som vždy hlásal: nemodliť sa za Tisu, ale k Tisovi: zomrel ako svätý!

 

Posledný pozdrav Msgr. Jozefa Tisu slovenskému národu

Tebe som sa usiloval slúžiť verne a poctive; prinášam i poslednú obeť na oltár Tvojho prirodzeného práva na svojský, slovenský život!
Naspäť cesta nemožná – buď vždy verný a oddaný svojej slovenskosti dľa vôle Božej! (Bratislava 16. apríla 1947.)

 

Hodnotenie článku

Nahlásiť chybu v článku

* Vami zadané údaje do kontaktného formulára sú spracúvané občianskym združením Alternatívne spravodajstvo, zapísaným v registri občianskych združení na Ministerstve vnútra SR s prideleným IČO: 51405784 na účely spätného kontaktovania. Viac informácií k ochrane osobných údajov nájdete tu.

Odporúčame

Lajčák vystúpil na zasadnutí Úzkeho jadra Mníchovskej…
Kiska v Košiciach privíta šéfa NATO a prezidentov B9
Boris Kollár: Naši podporovatelia určite nie sú slniečkari
Letisko v Kuchyni bude z dôvodu plánovaných opráv dočasne…
Farizejstvo Andreja Danka spracované vo videu
Pred 82 rokmi vypukla občianska vojna v Španielsku

Diskusia k článku

Upozornenie: Pred publikovaním príspevku si prečítajte pravidlá diskusie

Vážení diskutéri, podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky, atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Prevázdkovateľ webstránky sa dištancuje od všetkých komentárov porušujúcich platnú legislatívu.