Sudca Kliment neprijateľný

Bratislava, 26.9.2020. Aby som to celé upresnil – nejedná sa až tak úplne o novinku. Svojho času totiž Sulík uviedol Dr. Klimenta, ako kandidáta na šéfa NBÚ, ale členovia zanedbateľnej a zúfalo neúspešnej strany OKS, ktorým umožňoval kandidovať na svojej kandidátke, boli proti. A to sa opakuje aj dnes, keď Klimentovo meno odznelo v súvislosti s kandidatúrou na post generálneho prokurátora.

Dr. Kliment je dlhoročný sudca a predseda senátu NS, takže je nesporne kvalifikovaný na svoju funkciu, niektorí členovia SaS sú však proti. A to veľmi zásadne. V strane, kde Sulík rozhoduje prakticky o všetkom je to mimoriadne nezvyčajná situácia a nedá mi, aby som ju nerozobral.

Dôvodom je Klimentovo rozhodnutie v druhom procese s vrahmi Ľudmily Cervanovej. Celý prípad vraždy z roku 1976 a neskoršieho najskôr nevyšetrovania a potom skutočného vyšetrovania, následného odsúdenia vrahov je pomerne dosť známy a bol po celé desaťročia aj veľmi medializovaný. S prvým procesom nemal Dr. Kliment nič spoločné, v druhom bol členom senátu.

Nemá význam písať o samotnom prípade, je potrebné však uviesť, že v prípravnom konaní bolo vykonané obrovské množstvo práce s výsledkami, ktoré nezaujatého sudcu museli nevyhnutne presvedčiť o vine siedmych mužov z Nitry. Dokazovanie sa nedá ani len porovnať s dnešnou praxou, ktorú sme videli pri politických procesoch s Mariánom Kočnerom (zmenky a vražda Jána Kuciaka). Sudca Kliment si dokonca aj po skončení procesu dal prácu a vyhľadal ďalšie – do toho času nezverejnené – dôkazy, ktoré skutočne museli presvedčiť každého. Svedkovia súdneho pojednávania z roku 1982 hovoria o skutočnosti, že dôkazov proti siedmym spolupáchateľom únosu a vraždy bolo toľko, že jedna štvrtina by stačila na odsúdenie. Nič na tom nezmení ani fakt, že sa jednalo o deti komunistických funkcionárov, nakoľko vyšetrovatelia dostali mimoriadne voľnú ruku. Pre sudcu Dr. Klimenta, ako známeho odborníka na trestné veci, bolo rozhodovanie v prípade veľmi jednoznačnou záležitosťou a to aj napriek extrémnemu mediálnemu tlaku.

Na prípade však mali záujem okrem vrahov a ich rodín aj iní ľudia. Asi najznámejším z nich je František Šebej, bývalý poslanec FZ, neskôr NRSR. Tento pán svoj mimoriadny záujem prejavoval už v decembrových dňoch roku 1989 a hlavne v roku 1990. Doslova s tým obťažoval každého, koho mohol a o prípade viedol dlhé prednášky. Samozrejme veľmi jednostranne zaujaté. S niektorými vrahmi sa poznal a „vedel“, že vrahmi nie sú. Dokonca mal  hneď niekoľko verzií prípadu a neváhal aj nehorázne klamať. Priestor dostal v týždenníku .týždeň, kde spravil z tejto konšpirácie nosnú tému a dokonca sa aj zúčastnil hanebnej relácie Štefana Hríba v STV s názvom „Pod lampou“, kde spoločne s odsúdenými vrahmi jednoznačne interpretovali svoju verziu udalostí z roku 1976. Pochopiteľne, že táto verzia nemala s pravdou nič spoločné.

Sulík samotný pravdepodobne o kauze nevie viac, ako obyčajný občan, ktorý si možno so záujmom, alebo aj bez neho, niečo prečítal a zrejme ani nemá nijaký názor. V čase vraždy žil ešte v Bratislave, ale mal len o niečo viac, ako osem rokov a zrejme ani nič nezaregistroval. Od roku 1980 žil v Nemecku a o prípade sa nemal šancu dozvedieť nič. Ako je teda možné, že si v takých zásadných veciach nechá „radiť“ od úplne bezvýznamných ľudí, ktorí v politike skoro nič nedosiahli a dnes ani pre jeho stranu nemajú žiaden význam?

Možno nemajú význam, ale majú zrejme vplyv. Sulíkova strana je pravdepodobne o trochu viac závislá, ako si nezaujatí pozorovatelia mohli myslieť. Samotný Sulík je často nútený do vyjadrení, s ktorými evidentne nesúhlasí a nie sú ani súčasťou jeho osobnej agendy. Kto títo ľudia sú, nechávam na každom čitateľovi, aby si domyslel, ale nie je to ťažká úloha.

A tak prichádzame o možno najlepšieho odborníka na post generálneho prokurátora. Teraz už nejde o odbornosť, ale pre osobné záujmy ľudí, ktorí naďalej ovplyvňujú rozhodovanie údajne liberálnej politickej strany, ktorá pravdepodobne nerozhoduje len podľa názoru vedenia.