Výročie nepoznaného štátu

Patologické znevažovanie vlastnej štátnosti sa 14. marca opakuje každý rok. Opakuje sa pravidelne od návratu samozvaného prezidenta Beneša z exilu a vzkriesení štátu v tom čase už neexistujúceho. Pokračovalo nastolením vlády komunistickej strany a neprestalo počas všetkých podôb budovania socializmu. Dnes, po viacej ako 75 ročnom masírovaní vedomia generácií, takmer unisono počujeme z oficiálnych miest hlas nenávisti, hanby a previnenia voči šesť ročnej existencii vlastného štátu.
Úsilie protištátnych síl je bezmála naplnené. Národných buditeľov kadejaký odkundes beztrestne uráža, bojovníkov za zvrchovanosť a slobodu národa vlastní politici vyhlasujú za zločincov. Diela slovenských klasikov považujú za "bezcennú starinu". Úsilie osvietencov povzniesť náš národ kultúrne, spoločensky aj politicky na úroveň ostatných, už etablovaných národov, je zabudnuté a odcudzované. Historici našej pravdivej minulosti sú prenasledovaní a odstavení od všetkých prostriedkov verejnej komunikácie. Novodobí "slušní, slnkom zaliati demokrati" sa vyhýbajú diskusiám podopretým argumentmi získanými aj v zahraničných archívoch a ak predsa len do konfrontácie musia ísť, namiesto faktov, citovania dokumentov, volia taktiku prekrúcania, zosmiešňovania, zovšeobecňovania a urážania.
Nemalá časť súčasnej politickej garnitúry sa snaží národ Slovákov prinavrátiť do čias existenčného temna a bezvedomia. Zmenou preambuly ústavy ohrozujú podstatu štátnosti, čím podkopávajú základy jeho existencie. Zvrchovaný štát nezaložili neznámi ľudia rôznych národností žijúci na tomto území, ale osvietení Slováci verní svojmu rodu. Uvediem ďalší príklad. To, čo nás obyvateľov štátu spája, je kodifikovaný jazyk - Slovenčina. Vedel to Bernolák, život mu zasvätil Štúr a jeho súčasníci. Dnes sa ozývajú hlasy, ktoré verejne žiadajú zásadné zmeny. Zníženie počtu vyučovacích hodín Slovenčiny, diskutujú o zbytočnosti maturitného jazyka, menia gramatiku, žiadajú rovnoprávne postavenie úradného jazyka s jazykmi národnostných menšín - najmä maďarskej. To sa už na zmiešanom južnom území každodenne bez škrupúľ, dobrovoľne nasilu deje. Mladí aj starí obyvatelia sú hrdí na to, že úradný jazyk nepoznajú. A nechýba im to. Neprekáža im ani evidentná jazyková diskriminácia Slovákov a ich detí.
Bez vlastného jazyka, bez všeobecného poznania našich skutočných hrdinov, významných osobností našej kultúry, vedy, techniky, národohospodárstva, bez pravdivej interpretácie minulosti a dejinných súvislostí, necítime potrebu národnej hrdosti. Ako slepci utekáme v ústrety nadbytočnosti vlastnej štátnosti priamo do područia susedov a veľmocí. Protinárodné kreatúry nás sofistikovane vedú k negatívnemu opakovaniu prežitej minulosti s tým rozdielom, že teraz to bude o historickú špirálu vyššie.
Napriek všetkej demagógii je neodškriepiteľnou skutočnosťou, že 14. marca 1939 poslanci Slovenského snemu zákonným spôsobom vytvorili vlastný štát slovenského národa. Nič na tom nezmení úsilie odporcov a neprajníkov. Naopak. Verím, že pravda zvíťazí nad klamstvom a prekrúcaním.